Po kalamite - les ožíva FOTO: Hnutí DUHA
Lykožrút smrekový je drobný hmyz, ktorý však vie zmeniť lesy na nepoznie. Rád sa udomácni napríklad v porastoch, ktoré boli predtým oslabené veternou kalamitou. Tak tomu bolo aj u nás, v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách. V povedomí verejnosti rezonuje ako škodca lesov, ktoré, keď ich napadne, treba čím skôr vyťažiť. No je tomu naozaj tak?
Nemeckí vedci zo správy Národného parku Bavorský les si to nemyslia. Začiatkom decembra zaplnili poslucháreň Fakulty životného prostredia na Českej zemědelskej univerzite v Prahe na diskusii pod názvom "Čo nás naučili lesy NP Bavorský les", kde prezentovali výsledky svojich výskumov.
Lykožrút nie je nepriateľ
V prísne chránenej bezzásahovej zóne, ktorá tvorí viac ako polovicu z celkovej rozlohy 242 km² parku, majú už 28 rokov možnosť sledovať prírodné disturbacie, čiže narušenia. A medzi ne patria aj lykožrútové kalamity. Ich výskumy dokazujú, že lykožrút nie je nepriateľ, ale "lesný inžinier", ktorého len treba spoznať a byť fascinovaný, ako je to všetko v prírode poprepájané. Keďže v Nemecku sú bezzásahové zóny oveľa väčšie ako na českej strane lesa (na Šumave) a sú NAOZAJ ponechané na samovývoj, zozbierali množstvo údajov. A na konci výskumov zistili zaujímavé, až prekvapivé fakty.
Hans Jehl z NP Bavorský les tvrdí, že veľkoplošné disturbancie sa zdajú byť prirodzenou súčasťou vývoja prírodného lesa a vytvárajú veľkú rozmanitosť stanovíšť, ktoré zlepšujú podmienky na rast mladých stromov. Jörg Műller si ako reprezentačnú vzorku výskumu vybral 24 druhov organizmov z ríš rastlín, húb či živočíchov a sledoval, kde sa viac vyskytujú. A výsledok? Drvivá väčšina druhov lepšie prežíva na otvorenejších plochách než v zapojenom lese, t. j. v súvislom lesnom poraste. Takýto otvorený priestor, s množstvom popadaných stromov, mŕtveho dreva i stojacich zlomených stromov s dutinami, vzniká napríklad na kalamitných plochách, po veternej a lykožrútovej kalamite.
Mŕtve drevo prináša život
Lykožrút a polomy zvýšili rozmanitosť stanovíšť v NP a tým aj druhovú pestrosť. Zvlášť boli zvýhodnené tie druhy, ktoré sú viazané na smrek (čo sa javí ako historický proces). Ako dopĺňa výskumy Claus Bässler, dôsledkom nárastu mŕtveho dreva a otvorením korunového zápoja stúpa aj množstvo vzácnych, ohrozených druhov, ktoré v zapojenom poraste nenájdeme. Lykožrút je teda dôležitým kľúčovým faktorom pre pestrosť života v lesoch. Je to spôsobené aj zýšeným výskytom okrajových stanovíšť, prechodmi medzi zapojeným porastom a otvorenou plochou, a tieto okraje, akoby kompromisy medzi lesom a holinou, vyhovujú mnohým organizmom.
Takže na zdanlivých kalamitných plochách, kde pre nás les umrel, v skutočnosti práve začína ožívať, a to v plnej paráde. Popadané stromy, tlejúce drevo, dutiny či rozmanitosť svetelných podmienok vytvárajú skvelé miesto na rozvoj života. Navyše sa zdá, že disturbancie ako kalamity, sú pre vývoj lesa bežné a žiadúce.
Ani zástancovia ponechania lesov na samovývoj samozrejme netvrdia, že tak treba učiniť v celých porastoch. Ale mali by sme nechať aspoň častiam lesov možnosť na vlastný vývoj a tie porasty, ktoré využívame na hospodárske účely, riadiť citlivo, s dôrazom na zachovanie prírodných procesov. Aby sme neprišli o rozmanité druhy, viazané na tieto podmienky a o možnosť sledovať toto úžasné prírodné divadlo či objavovať nové prírodné súvislosti. Vypovedá o tom aj fakt, že v NP Bavorský les plánujú rozšíriť veľkosť bezzásahovej zóny do roku 2027 až na tri štvrtiny.
Andrea Uherková, Fakulta ekológie a environmentalistiky, TU Zvolen