„Chcela by som motivovať ostatných. Nie je to o čísle, koľko reportérov je zapojených do programu, ale koľko ľudí sa bude zaujímať o problematiku a koľko ľudí bude chcieť niečo zmeniť.“

Keď sa venujete niečomu zaujímavému a prospešnému, hľadáte cesty, ako by sa o tom mohli dozvedieť ďalší ľudia. Pre mňa je takýmto program Mladí reportéri pre životné prostredie. Je o šikovných mladých ľuďoch, ako je Adriána Henčeková, 19-ročná maturantka zo Spišskej Novej Vsi. Štartujeme štafetový rozhovor o mladých reportéroch a s mladými reportérmi, pedagógmi a lektormi programu.

Aďka, čo ti prvé napadne, keď sa povie Mladí reportéri pre životné prostredie?
Môj druhý život (spontánne).

V programe pracuješ od svojich 14. Aké boli začiatky?
Začiatky boli neisté, ako každé začiatky (smiech).

Ako sa môže žiak základnej školy stať mladým reportérom?
Prvý krok: zaujíma ma problematika životného prostredia. Druhý krok: naučím sa základné pravidlá, ako by mal novinársky článok vyzerať. Potom treba už len skúšať a dať svoje diela prečítať skúsenejším. Jednoducho písať, písať a písať a postupne sa zlepšovať.

Čo si sa za päť rokov v programe YRE naučila?
Keď si porovnám môj prvý článok s posledným, tak tam vidieť obrovský posun. Hlavne som sa naučila  formu, ako to má vyzerať,  viac komunikovať s ľuďmi a hlbšie preniknúť do problematiky. Nepísať len tak povrchne, ale aj viac sa o danú problematiku zaujímať. Veľmi mi pomohli workshopy s profesionálmi v oblasti médií. Majú  k nám super prístup a naučili nás naozaj veľa praktických vecí.


Na workshope s Jurajom Rizmanom

 

Na workshopoch stretávate aj osobnosti z oblasti životného prostredia. Kto ťa najviac zaujal?
Rudo Pado (bez zaváhania, smiech). Je vidno, že je úplne pohrúžený do svojej práce, žije svojou prácou, žije životným prostredím... Prispievať k zmene je jeho život.

Čím ťa oslovil?
On je špecifický svojím ráznym prístupom, ktorý je niekedy potrebný pre dobro veci. Že si fakt ide za svojím cieľom a chce dosiahnuť zlepšenie. Napríklad hovoril o separácii odpadu, ako to na Slovensku je, a ako by to malo byť.

Mať vášeň pre to, čo robím, na tom záleží?
Určite hej. Kto nemá pre to zapálenie, veľmi rýchlo sa vzdá po nejakom neúspechu. Žurnalistika nie je len o tom, že sa nám vždy podarí , čo chceme. Môžeme sa stretnúť aj s kritikou, ale keď človek fakt má pre to vášeň, nevzdá sa tak ľahko.

Z tých troch žánrov – článok, fotografia a video, ktorý je tvoj najobľúbenejší?
Začínala som s článkom a fotkou. Najväčší posun vidím v článkoch, tam som sa najviac zlepšila. Posledný rok ma začalo baviť viac aj video, možno práve vďaka workshopom a tomu, čo som sa o videu dozvedela, ale stále zostáva najobľúbenejším žánrom článok.

 

Poraď prosím aj ďalším, ako napísať dobrý reportážny článok? (odpoveď vysypaná z rukáva)
Základom je pre mňa určiť si tému. Ja neviem písať o niečom, čo ma osobne nezaujíma. To je pre mňa priorita. A potom si spisovať ingrediencie na článok. Naštudovať si niečo o problematike, o ktorej chcem písať. Potom si vyhľadať ľudí, kompetentných, čo by mi vedeli povedať niečo z odborného hľadiska. Pripraviť si na nich otázky a v priebehu rozhovoru pružne reagovať. Potom s tými všetkými informáciami pracovať a stále nesmieme zabudnúť na to, že to nemôže byť jednostranné. Treba sa spýtať viacerých ľudí a napísať článok z viacerých uhlov pohľadu. V reportážnom článku je dôležité, aby tam nebolo veľa omáčky, ale aby sme prinášali fakty a nové informácie.

Mladí reportéri si pre reportáže vyberajú témy v okolí, kde žijú... Ako to robíš Ty?
Najprv sa musím rozhliadnuť okolo seba, že čo sa deje bezprostredne v mojom okolí, lebo to ma väčšinou aj najviac trápi, aby to bola lokálna téma.

Aj sa pýtaš vo svojom okolí?
Obyvateľov mesta ani spolužiakov som sa ešte nepýtala, ale v rodine o tom diskutujeme. Všetci o tom premýšľame, keď dennodenne chodíme cestou do školy alebo do práce. Veľa krát mi už dali námet na tému rodičia alebo súrodenci.

Už si vytvorila veľa reportáží... Ktorá téma sa stretla s najväčším ohlasom verejnosti?
Možno minuloročná video reportáž o tom,  prečo sa oplatí separovať plasty. Často som sa stretávala s názorom od spolužiakov i učiteľov,  že plasty sa neoplatí separovať a chcela som ukázať, prečo sa to oplatí. Ľudí video zaujalo a uznali, že nevedeli, že čo všetko sa dá z recyklovaného plastu vyrobiť. A zarezonovala asi aj forma spracovania: neboli to len informácie, ale aj vizuálna stránka.


S Radovanom Stoklasom na Trenčianskom BIO jarmoku

 

A ktorá reportáž ťa najviac bavila?
Najviac ma bavila návšteva ekofariem na Odorici alebo v Podskalí, to bola moja srdcovka. Bolo tam veľa pozitívnych vecí. Niekedy je dobré ľudom ukázať aj príklad, ako sa to dá robiť. Na farmách boli veľmi milí ľudia a farmy boli v peknom prostredí.

Čo ti dáva pôsobenie v programe Mladí reportéri pre životné prostredie?
Prinieslo mi to veľmi veľa príležitostí, z rôznych oblastí. Jednak spolupráca s profesionálmi, či už z oblasti životného prostredia alebo z médií. Bežne by som sa k nim asi nedostala. Veľa možností cestovať a spoznávať krajiny, keďže som mohla byť v Štokholme na medzinárodnom workshope, v Portugalsku dva krát a teraz naposledy v nemeckom Kolíne. To je pre mňa to naj, čo môžem zažiť, pretože som šťastná, keď môžem cestovať a spoznávať aj iné pohľady. Napríklad Portugalsko je dobrý príklad pre Slovensko.

V čom?
Tak ja som sa zamilovala do Portugalska (smiech). Sú tam super ľudia, veľmi priateľskí... Čo sa týka programu Mladí reportéri pre životné prostredie, oni to vnímajú ako súčasť ich životov. Neberú to ako súperenie, kto napíše lepší článok alebo spraví lepšie video.  Prostredníctvom programu chcú oboznamovať miestnu komunitu ľudí s rôznymi problémami životného prostredia alebo prinášať nové zistenia z ich okolia. Fakt to berú ako celoročný program, to sa mi veľmi páčilo, mnohí o súťaži ani nevedeli.

V novembri si na klimatickej konferencii COP v Bonne pracovala v 4-člennom YRE tíme. Aké boli tvoje dojmy?
Pracovať v medzinárodnom tíme sa mi veľmi páčilo, stretli sme sa tam z viacerých štátov aj kultúr – v tíme boli so mnou reportérky z Portugalska a Kanady a reportér zo Švédska. Každý má svoj spôsob, ako pracovať s informáciami, každý to vedel podať svojím spôsobom a mohli sme sa navzájom aj dopĺňať.


Na klimatickej konferencii v Bonne

 

V čom bol tvoj prínos do tímu?
Bola som hlavný fotograf (smiech).

Ako ste pracovali?
Bolo tam veľa zaujímavých eventov a prednášok. Vybrali sme si tri-štyri a tému, ktorá nás zaujala, sme spracovali. Spolu sme vytvorili osem článkov a jedno video.

Summitu v Bonne sa zúčastnili delegáti zo 195 krajín z celého sveta. Majú podľa teba úprimný záujem zlepšiť situáciu?
Mne sa páčilo na konferencii, že sa tam zišlo veľa ľudí s podobným cieľom alebo myšlienkou. Politici hovorili, že im na tom záleží, len potom druhá vec je, aké kroky podnikajú a že niekedy sa o tom viac rozpráva, ako koná.

Spomenula si súťaž... Na Slovensku je populárna a ty, spolu s ďalšími reportérmi na medzinárodnej úrovni dlhodobo dosahujete tie najvyššie priečky. Čím si tie úspechy vysvetľuješ?
Máme tu veľmi šikovných žiakov. Možno aj preto, lebo tu máme veľa námetov na reportáže.

Sú dôležití aj pedagógovia?
Ja už som zvyknutá pracovať tak samostatne, že si to ani neuvedomujem. Keď si ale spomeniem na svoje začiatky, bez pani učiteľky, ktorá viedla eko-krúžok, možno o programe doteraz neviem. Poznám ale veľa príkladov aj z iných kútov Slovenska, že pedagógovia motivujú deti, aby robili reportáže.  Inak to bolo hlavnou témou konferencie v Bonne, že edukácia je vlastne kľúč k environmentálnej zodpovednosti. Bolo dosť prízvukované, že už od materských škôl treba deti zoznamovať s touto problematikou. Veci, ktoré sa naučia v škole, potom prinesú domov a tak to putuje ďalej...


YRE workshop v Liptovskom Jáne. Autor: Juraj Rizman

 

Aká je podľa teba úroveň environmentálneho povedomia na Slovensku?
Myslím, že sa to zlepšuje. Ale stále by som povedala, že je nízka. Nie, že by povedomie bolo až také nízke, ale neviem, prečo ľudia nechcú konať, podľa toho, čo vedia, že je správne.

Keď cestuješ po iných krajinách v rámci programu, vidíš rozdiely?
Určite áno. Keď sme boli na workshope vo Švédsku, mali tam úplne iný prístup. Napríklad v hotelových izbách bol kôš na separovaný zber, u nás som sa s tým zatiaľ nestretla. V reštauráciách bola voda stále len v sklenených fľašiach, mesto bolo čisté. Podľa mňa je hlavne za tým politika štátu, ale aj myslenie občanov je iné, sú zodpovednejší ako my.

Po ôsmich rokoch programu YRE na Slovensku prišlo vlani pozvanie ministra L. Sólymosa na osobné stretnutie s úspešnými reportérmi a ich pedagógmi. Čo naň hovoríš?
Som rada, že sme mali možnosť odprezentovať program Mladí reportéri pre životné prostredie. Dúfam, že nás v budúcnosti podporí spoluprácou alebo že budeme mať príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí môžu ovplyvňovať dianie na Slovensku v tomto smere.


S ministrom životného prostredia Lászlom Sólymosom. Autor: Matej Bazár

 

S pánom ministrom si urobila rozhovor, natočila reportáž pre miestnu televíziu... Mnohé veci už zvládaš ako profesionálka. Čo je pre teba v žurnalistike ešte ťažké?
Najťažšie je prekonať moju lenivosť, s ktorou niekedy zápasím (smiech).

Tak málo? To si veľmi ďaleko :)
Neviem, ja si ešte nedovolím o sebe tvrdiť, že viem tieto veci robiť na profesionálnej úrovni. Záleží na tom, s kým sa porovnávam.

Inak sa opýtam. V čom by si sa chcela zlepšiť a čo ti pomáha?
Najviac ma posúva, keď vidím, ako profesionáli reálne pracujú v nejakých situáciách. Napríklad vlani na BIO jarmoku v Trenčíne som fotila pol dňa a vybrala som päť dobrých fotiek. Potom prišiel Rado Stoklasa a povedal: tu sa postavte, toto chyťte do ruky, tak Vás odfotím... Bol tam 10 minút a vzniklo oveľa viac lepších fotiek ako tých mojich. Chcela by som sa naučiť bezprostredne komunikovať s ľuďmi. Rado to vie podať veľmi dobrým spôsobom, že nikoho neurazí, ale zároveň dosiahne to, čo potrebuje. Tiež by som sa chcela zlepšiť v tom, ako finalizovať reportáže v kratšom čase.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?
Keďže tento rok maturujem, rozhodla som sa podať si prihlášku do Brna na Masarykovu univerzitu na odbor žurnalistika v kombinácii s environmentalistikou a biológiou. Plánujem pokračovať v tom, čomu sa teraz venujem ako koníčku. Raz by som chcela, aby to bolo mojou prácou.

V akých médiách sa vidíš a ako sa na budúcu kariéru pripravuješ?
Najskôr sa vidím v online médiách alebo novinách, to ma láka. Chcela by som priniesť viac enviro-žurnalistiky do našich novín.
Čo sa týka môjho profesijného rastu, veľmi som si vážila príležitosť, že som mohla vlani napísať článok pre Greenpeace Slovensko. Bola to pre mňa česť, robiť s organizáciou s takým menom. Tiež som vďačná za možnosť spolupracovať aj s miestnou televíziou, určite je to pre mňa veľká skúsenosť a príležitosť. Aktuálne pracujem na článku pre Obecné noviny, dúfam, že sa podarí.


Rozhovor s Ing. Petrom Badiarom, majiteľom Farmy Turová

 

V programe už dlhšie pracuješ aj ako dobrovoľníčka, pomáhaš s Facebookom a radíš začínajúcim Mladým reportérom. Vydržíš aj do budúcna?
Určite chcem pokračovať, pokým mi to sily a čas dovolia.

Čo by malo podľa teba fungovať lepšie?
Viac treba rozbehnúť prácu na sociálnych médiách, lebo tie hýbu svetom mladých ľudí. Prepracovať stratégiu práce so sociálnymi médiami. V dnešnej dobe čoraz menej ľudí pozerá televíziu, to už mladých nezaujíma.

A kde sa ty osobne vidíš v programe?
Chcela by som motivovať ostatných. Nie je to o čísle, koľko reportérov je zapojených do programu, ale koľko ľudí sa bude zaujímať o problematiku a koľko ľudí bude chcieť niečo zmeniť.

Môže mladý človek niečo zmeniť?
Podľa mňa môže. Môže ovplyvniť druhých. Najskôr svoje okolie – kolektív v škole. Mne sa to možno do určitej miery darí. Všetci ma už v škole poznajú ako reportérku a aspoň v mojej prítomnosti (smiech) sa správajú zodpovednejšie. Už som všetkých naučila, ako majú triediť odpad. Aj doma sme začali všetko triediť, odkedy som sa zapojila do programu. Aj moja profesorka mi povedala, že odkedy so mnou chodí na akcie Mladých reportérov, začala triediť odpad. Vidím, že najlepšie môžeme motivovať druhých svojím príkladom. Ľudia keď vidia, že sme do toho pohrúžení a sami to robíme, to ich najviac motivuje.


Zhovárali sme sa pri zázvorom čaji v kaviarni v Spišskej Novej Vsi. Fotil: Richard Medal

 

Myslíš, že ty osobne si sa zmenila pod vplyvom programu Mladí reportéri pre životné prostredie?
Moji rodičia si to myslia (smiech). Ja len viem, že som sa v programe našla. Keďže v ňom pracujem už od svojich 14 rokov, sprevádzal ma počas celého dospievania. A či som sa zmenila? Určite mám zodpovednejší prístup k životnému prostrediu. Keď mám okolo seba ľudí, ktorí robia to, čo je správne, aj mňa to motivuje ešte viac sa zlepšovať v hociktorej oblasti.

Tvoji rodičia možno chceli, aby si sa vydala iným smerom?
U nás v rodine sú všetci zameraní technickým smerom, to bol aj sen mojich rodičov, aby som išla študovať matematiku či fyziku. A ja som povedala že žurnalistiku, biológiu a environmentalistiku (smiech). Ale už sa s tým zmierili. Nikto z rodiny nemá záľubu v žurnalistike. Možno to niekedy nepovažujú až za takú rovnocennú prácu ako niečo iné. Ale keď vidia, že mňa to napĺňa a baví, tak ma v tom podporujú.

Čo sa ti najviac páči na programe YRE?
Najviac oceňujem možnosť spolupracovať so skvelými ľuďmi. Tiež sa mi veľmi páči, že je program medzinárodný, že môžeme vidieť cez sociálne siete i na vlastné oči, ako to funguje inde. Motivuje nás to k tomu nielen písať, ale aj konať. Tak je program postavený a o to sa snažím: nielen o probléme rozprávať, ale aj niečo reálne pre zlepšenie situácie urobiť.

 

 

 

Rozhovor pripravila Klaudia Medalová. V programe Mladí reportéri pre životné prostredie, ktorý koordinuje Centrum environmentálnych aktivít Trenčín, pôsobí od roku 2012.

Ukážky z tvorby Adriány Henčekovej a spol.:

 

Meno autora/autorov: 
Klaudia Medalová